História

Stéviu do Európy priviezli španielsky dobyvatelia v 16. storočí. V Japonsku sa začala používať až v roku 1971, ale od tej doby má veľké využitie. Výskumy tejto liečivej rastliny stále pokračujú, jej sladivosť, možná náhrada za cukor, uplatnenie v liečení ľudí z nej robia veľmi zaujímavú rastlinu. V súčasnej dobe sa dá kúpiť nielen ako zelená rastlina, ale aj vo forme sušenej, mrazenej, ako sladký extrakt v tabletkách, alebo vo forme sirupu.

V roku 1899 po prvý raz stéviu klasifikoval Moises S. Bertoni, ktorý bol riaditeľom Argonomického ústavu v Asucióne. Rastlina dostala systematické meno Eupatorium rebaudianum. Chemik O. Rebaudim ako prvý z listov extrahoval sladkú látku. V roku 1905 poopravil M. S. Bertoni meno rastliny na „Stevia rebaudiana“.

V ďalších rokoch sa rastlinou zaoberali viacerí bádatelia:

• 1908 Rasenack (z Ríšskeho ministerstva zdravotníctva) izoloval kryštalickú substanciu rozpustnú vo vode a etylalkohole

• 1909 Dieterich izoloval dve substancie – rebuadin (180x sladší než cukor) a eupatorin (150x sladší než cukor)
• 1915 sa rastlinou zaoberal Kobert
• 1931 Bridel a Lavieille extrahovali 60 - 65 g steviosidov z jedného kilogramu listov
• v priebehu 2. svetovej vojny sa na Cornwalskej univerzite v Andlicku snažili nahradiť extraktmi z rastliny cukor
• po roku 1945 Paraguaj začína komerčne produkovať stevisoid
• 1975 Sakamato izoloval rebaudosid A a B
• od 70. rokov je stévia bádaná v Sao Paulo v Brazílii: Zaidan, Felippe, Dietrich. Metivier, Monteiro a Viana
• v Japonsku skúmajú rastlinu napr. Kato, Sumita, Sheu, Sakomo. Veľkou senzáciou bolo privezenie 500.000 divokých rastlín z hôr Amambay, ktoré rozoslal po výskumných staniciach v Japonsku.
• v roku 1973 sa Japonsko snaží o výrobu steviosidu, aby nebolo závislé na dovoze cukru a umelých sladidiel

Európska komisia prijala 11. novembra nariadenie č. 1131/2011/EU, ktorým povoľuje použitie steviolových glykosidů ako sladidla v potravinách v Európskej únii.